Názov lokality Svetového prírodného dedičstva UNESCO :

r. 2007 – Karpatské bukové pralesy

r. 2011 – Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka

r. 2017 – Staré bukové lesy a pralesy Karpát a iných regiónov Európy http://whc.unesco.org/en/list/1133/documents/

 

Popis histórie zápisu:

r. 2007 – pôvodná bilaterálna slovensko – ukrajinská nominácia (spolu 10 komponentov: Slovensko – 4 komponenty, Ukrajina – 6 komponentov).

r. 2011 – rozšírenie nominácie o 5 komponentov v Nemecku, z bilaterálnej lokality sa stáva trilaterálna slovensko – ukrajinsko – nemecká lokalita, ktorú tvorí 15 komponentov.

r. 2017 – opätovné rozšírenie nominácie, z lokality sa stáva multilaterálna – je v nej zahrnutých už 12 krajín Európy a pribúda 67 nových komponentov, takže celkovo lokalitu svetového dedičstva tvorí 82 komponentov, ktoré predstavujú európsku sieť bukových lesov na širokom spektre lokalít, ktoré sú súčasťou rozmanitých lesných spoločenstiev od pobrežia mora v severozápadnej Európe až po hlavné európske horské pásma.

 

Dôvody zápisu:

V odbornej terminológii sa vyhlásenie Bukových pralesov Karpát uskutočnilo v rámci kritéria „ix“, podľa ktorého musí nominovaná lokalita predstavovať:

výnimočný príklad reprezentujúci dôležité prebiehajúce ekologické a biologické procesy v evolúcii a vývoji suchozemských ekosystémov a spoločenstiev rastlín a živočíchov. Tieto lokality majú byť dostatočné veľké a majú obsahovať potrebné prvky pre demonštrovanie kľúčových aspektov ekologických procesov, ktoré sú podstatné pre dlhodobú ochranu v nich obsiahnutých ekosystémov a biologickej diverzity. Územie sa musí vyznačovať univerzálnou jedinečnou hodnotou príkladov reprezentujúcich významné a stále prebiehajúce ekologické a biologické procesy a vývoja ekosystémov. V bukových lesoch svetového dedičstva nejde ani tak o habitáty (biotopy), ale predovšetkým o jedinečnú ukážku biogeochemických cyklov (napríklad na andosolových pôdach Vihorlatu), ako aj neoceniteľného genetického rezervoára buka.

Celosvetové  ocenenie v súvislosti so zápisom sa týmto spôsobom dostalo aj drevine buk. Buk lesný (Fagus sylvatica) nájdeme len na území Európy. Buk prežil poslednú dobu ľadovú v malých refúgiách na juhu a juhovýchode Európy a pokračoval v obsadzovaní rozsiahleho územia kontinentu. Táto jeho dominancia sa vyvinula za posledných 4 000 rokov, čo predstavuje relatívne krátke obdobie. Jedná sa o najvýznamnejšiu drevinu severného mierneho pásma Európy. Buk je aj najrozšírenejšou drevinou na Slovensku, a to aj napriek tomu, že k nám na Slovensko po ľadovej dobe prišiel ako posledný a dlhodobo musel odolávať nielen konkurenčným tlakom iných drevín ale aj hospodárskym snahám o jeho elimináciu.

Súčasné zastúpenie buka v lesných porastoch svedčí o jeho obrovskej vitalite, o úžasnej schopnosti prispôsobiť sa daným i zmeneným podmienkam, ilustruje unikátnu konkurenčnú stratégiu buka, ktorá v optimálnych prírodných podmienkach spočíva vo vytváraní monodominantných porastov. Vrcholom týchto snáh buka sú bukové pralesy.

Bukové lesy zahrnuté v lokalite svetového prírodného dedičstva sú výnimočné tým, že vytvárajú reťaz “ostrovov” pôvodného prírodného lesa, ktoré predstavujú široké spektrum typov bukových formácií v závislosti od klímy, geologických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Ide o ojedinelý a vzácny prípad so širokým zastúpením ukážok málo ovplyvnených bukových lesov na území celej Európy, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v pochopení historického vývoja buka ako druhu dreviny. Obsahujú globálne významnú prírodnú genetickú banku buka, ako aj množstva sprievodných druhov závislých na týchto lesných biotopoch. Poskytujú prirodzené útočisko pre viac než 10 000 druhov živočíchov, rastlín a húb. Predstavujú unikátne prírodné laboratórium celosvetového významu s dnes už oficiálne uznaným globálnym statusom v oblasti výskumu a praktického využitia poznatkov a modelov regulácie kolobehu látok, najmä vody a uhlíka. Jeho spomalenie je zbraňou proti nadmernej exploatácii prírodných zdrojov, ktoré so sebou prináša globálne a regionálne zmeny prírodného prostredia v podobe skleníkového efektu, povodní alebo naopak sucha.

Karpatské bukové pralesy – vznešená katedrála harmónie

Prales je človekom nenarušený, alebo len málo narušený prírodný les. Nedotknuté lesy alebo pralesy, sa na Zemi ešte vyskytujú, ale v minimálnej veľkosti a ich výmera sa stále znižuje. Zachovali sa na ťažko prístupných miestach, alebo v podmienkach nevhodných pre trvalejšie osídlenie, neskôr aj vďaka cielenej ochrane prírody. V dnešnej dobe sa na globálnej úrovni pralesy vysoko hodnotia ako nenahraditeľné objekty výskumu, ako najzaujímavejšie prírodné pamiatky, najnázornejšie objekty prírodovedeckého vzdelávania, objekty umožňujúce a dokumentujúce kladný vzťah k prírode. V kultúrnej husto osídlenej krajine predstavujú pralesy oázy ticha, zotavenia a estetických zážitkov. Na území Slovenska sa prales za necelé tisícročie zmenil z nežiadúcej civilizačnej prekážky na najväčšiu lesnícku, prírodnú, krajinotvornú a kultúrnu vzácnosť. V súčasnosti môžu byť pralesové rezervácie v celosvetovom kontexte našou pýchou, pretože štyri lokality zo Slovenska boli v r. 2007 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jedná sa o tri lokality (komponenty) v Národnom parku Poloniny: Stužica, Havešová a Rožok a jednu lokalitu v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat s názvom Vihorlat.

Vihorlat – najvýchodnejší slovenský vulkán plný prekvapení

Sopečný Vihorlat sa ako mohutná horská hradba dvíha do výšok nad 1 000 metrov. Kým z jeho vrcholu sa nám ponúka pohľad na nádhernú a rozsiahlu Východoslovenskú nížinu, vnútrajšok pohoria je krásny, tajomný bukový les. Uprostred tohto územia sa nachádza jedinečný prírodný klenot – jazero Morské oko. Toto pohorie kontrastov, zaujímavých rezervácií s vzácnou kvetenou a živočíšstvom, jazier, skalných útvarov, rašelinísk a s mnohými ďalšími prírodnými zvláštnosťami, je tiež chránenou krajinnou oblasťou. Pred mnohými rokmi bol Vihorlat obávanou sopkou, v súčasnosti je husto  zalesneným horským masívom. Komponent svetového prírodného dedičstva Vihorlat je rozsiahly komplex bukových pralesov, ktorý sa tiahne pozdĺž oblúka hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov severne od jazera Morské oko. Zahŕňa národnú prírodnú rezerváciu Vihorlat a časti CHKO Vihorlat až po masív Nežabca. Bukové lesy rezervácie sú charakteristické absenciou smreka i jedle a nízkym zastúpením javora horského a jaseňa štíhleho.  Prevažne na severných svahoch kóty Vihorlat (1 075,5 m n.m.), najvyššieho vrchu rovnomenného pohoria, sa zachoval les pralesovitého charakteru (od 800 do 1000 m n.m.) s prevahou buka, vysokým podielom javora horského, javora mliečneho, jaseňa, zriedkavejším výskytom bresta horského, lipy veľkolistej a jarabiny vtáčej. Ide o peknú ukážku javoro-bukových horských lesov s vysokým zastúpením javorov, ktoré spolu formujú takzvané suťové lesy.  

Skutočnosť, že značná časť územia svetového dedičstva leží vo vojenskom obvode Valaškovce je dôvodom, prečo táto časť územia nie je verejnosti prístupná. Zvyšná časť územia je veľmi dobre prístupná prostredníctvom siete náučných a turistických chodníkov, ktoré sú vzájomne dobre prepojené. Náučný chodník Vihorlatskými bučinami – zelené značenie, trasa Poruba pod Vihorlatom – sedlo Tri Table. Náučný chodník na trase Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky so zeleným značením. Náučný chodník Remetské Hámre – Morské oko s modrým značením. Turistický chodník Zemplínske Hámre – sedlo Tri Table so žltým značením. Turistický chodník Podhoroď – Sninský kameň s červeným značením. Turistický chodník z obce Remetské Hámre s prípojkami na ostatné trasy so žltým značením.

 

Slovenské bukové pralesy v UNESCO ako súčasť európskej siete spolupráce

Na Slovensku aj na území celej Európe bukové pralesy existujú a v budúcnosti budú existovať len vďaka úsiliu človeka, t. j . koncepčne zameranej koordinovanej činnosti prírodovedcov, lesníkov, pracovníkov ochrany prírody a verejnopolitických činiteľov. Práve lokalita svetového dedičstva, ktorá zastrešuje ich ochranu  predstavuje výsledok tohto spoločného úsilia.